Tajomstvo manifestácie nesieme v našom podvedomí.

Všetci túžime po láske, dotyku, spojení a intimite. Často krát sa nám môže zdať, že tieto túžby sú nám nedostupne alebo ak dostupne nie vo forme po akej túžime. Naše mechanizmy zvládania života, ktoré sme si vytvorili v detstve sa v dospelosti stávajú prekážkami pre milujúce vzťahy. Fungujeme v móde „adoptívneho“ ja. Odklonili sme sa od nášho pravé ja, aby sme to zvládli. Naučili sme sa vytvárať a žiť v programoch svojich rodičoch a minulých vzťahov, ktoré sú uložené v našom podvedomí. Formujú náš život. Ako dieťa sme často počuli, že hnev je neprijateľný. Takáto informácia formuje naše adoptívne ja. Niekto ho teda otočí do seba, iných ho úplne vypne a iní sa stanú prudko výbušnými. Napríklad: dievčatko je poslané do izby zakaždým keď sa hnevá so slovami, že nezíska žiadnu pozornosť pokým sa nezačne správať slušne. Neskôr v dospelosti sa bojí svojho hnevu. Podvedomie nastaví program - hnev sa rovná opustenosť. Neskôr v živote sa často ocitne vo vzťahu s partnermi, ktorí prekračujú jej hranice, ale ona sa neozve. Pochybuje o sebe a nestanovuje si hranice tak jasne, ako by chcela, nakoniec sa cíti byť zneužívaná, nevypočutá alebo podceňovaná. Alebo sa môže ocitnúť vo vzťahu s ľuďmi, ktorí sú navonok veľmi expresívny. To ju môže vystrašiť alebo spôsobiť, že nakoniec utečie namiesto toho aby sa vyjadrila, pretože konflikt znamená koniec. Dar, ktorý tento vzťah ponúka je šanca získať späť stratenú časť samej seba. V tomto prípade vzťah k hnevu a povolenie prejaviť svoje emócie. Ďalší príklad je „neplač, plačú iba slabí“ učíme sa skrývať našu citlivosť alebo tlmiť emócie. Keď malý chlapec, ktorý je veľmi citlivý a je mu často povedané „veľkí chlapci neplačú“ a „prestaň plakať“ si vytvára podvedomý program, že na to aby bol prijatý, potrebuje maskovať svoju zraniteľnosť. Neskôr v živote sa často ocitne vo vzťahu, kde partnerka je veľmi emocionálna a expresívna a chce od neho VIAC a v konflikte sa často uzavrie alebo sa mu vyhýba. Dar, ktorý mu tento vzťah ponúka je šanca získať spať svoju citlivosť. Naše emócie majú miesto v našom živote. Nemusíme hovoriť „prepáč“ keď plačeme, keď nás niečo ťaží pri srdci. Naša zraniteľnosť je dar. Je v poriadku cítiť to čo cítime. Vzťahy v akejkoľvek podobe sú našimi učiteľmi. To čo v druhých obdivujeme alebo odmietame, veľmi často poukazuje na kvalitu v nás samých, ktorú sme popierali alebo potláčali. Ak sme mali v detstve nedovolenú emóciu, pravdepodobne budeme priťahovať učiteľov – partner, ktorý nás k nej budú navádzať až kým sa nám ju nepodarí získať spať a dovoliť si ju. V tom dovolení nájdeme vždy kúsok svojho pravého ja. Všetky vaše emócie si zaslúžia miesto vo vašom živote: tvoj hnev, smútok, strach, láska, radosť, potešenie. Nepotláčajme ich, dovoľme si ich! Až potom ich môžeme transformovať.

Veľa lásky @Dana´sSoulHouse